Gápelská železnička





Dátum pridania: 04.05.2008        Počet zobrazení: 4152          tlačiť článok

Gápelská železnička

Kráľovná medzi úzkymi traťami okolo Trenčína, nielen svojou dĺžkou takmer 30 kilometrov, ale tiež náročným profilom. Koncesia na stavbu a prevádzku parnej lesnej železnice Ilava-Zliechov-Gápel s rozchodom 600 mm bola udelená v decembri 1922 (na 30 rokov). To už bol prvý desaťkilometrový úsek údolím Podhradského potoka rozostavaný. Po administratívnej pochôdzke v októbri 1922, bol na jar 1923 dostavaný a úradne schválený. Na jeseň toho istého roku druhý, náročnejší úsek sa vyštveral na 16,5 km do Zliechova. V septembri 1925 už bola dokončená celá úzkokoľajka až do údolia za Gáplom, avšak úradne uznaná len v časti, ktorá bola administratívne prejednaná (v máji 1923) po Gápel, vrátane prekladiska v Košeci a snáď i približne 1,5 km dlhej odbočky v Zliechove. Zakončenie tejto odbočky pod Strážovom v nadmorskej výške asi 650 metrov sa stalo vôbec najvyšším bodom celej lesnej železnice. Hlavná trať mala zaujímavý priebeh, začínala mierne nad 240 m nad morom (n. m.), v Zliechove sa dotkla 600 m, potom klesala Slávikovou dolinou až na 420 m a po ďalšom zlome opäť stúpala pozdĺž Jaseniny na konečných asi 550 metrov nad morom.

Po predĺžení do Gápla začala miestna skláreň voziť po úzkokoľajke svoje výrobky, keď predtým ich musela dopravovať po ceste do 30 kilometrov vzdialenej železničnej stanice Nováky. Kuriózna sklárska preprava však netrvala dlho. V roku 1929 bola skláreň v Gápli zrušená. Bohužiaľ v hospodárskej kríze ktorá nastala, zanikla i samotná lesná železnica.
Kde vlastne drážka začínala? V názve sa hovorí o Ilave, potom o prekladisku Košeca. Prekladisko ležalo na území obce Košeca, normálne rozchodná vlečka vychádzala z ilavského nádražia. Takže si môžeme vybrať. Drevo sa prekladalo v susedstve chemickej továrne na zinkové farby, ktorá do svojej pôvodnej výroby potrebovala bukové drevo, ale s lesnou železnicou nemala nič spoločného. Do závodu viedla vlečka o dĺžke 9 km z Ilavy vedľa trate Bratislava-Žilina, v km 0,6 z nej odbočovala doprava 0,4 km dlhá drevárska vlečka k úzkokoľajke.

V súčasnej dobe už po prekladisku nie je ani stopy, existuje iba novodobá továreň Colorlak s vlečkou. Lesná železnica hneď na začiatku svojej cesty musela prekonať príkry breh vážskej nivy, čo sa neobišlo bez veľkého násypu a následného zárezu. Dnes presne tak stúpa asfaltová komunikácia od závodu. Využila terénne úpravy pre drážku, i keď je samozrejme omnoho širšia. V Košeci je teleso úplne zlikvidované ako touto cestou, tak parcelami rodinných domov a následným poľom na pravej strane cesty na Zliechov, kde žiadna zástavba nie je. Prvú stopu odhalíme až na samom konci obce, vpravo vo svahu nad skupinou domov a závodom, tam trať vystupovala od cesty. Tu sa tiahne zarastená medza, ktorá sa po prekrížení cesty od konca závodu stáva nepochybným drážnym telesom, rovnako s cestou. Asi po 300 metroch zostupuje k telesu hranice lesa a zakrátko sa spolu dostávajú na dno údolia, kde pod okrajovými stromami vľavo vedľa cesty pokračuje nízky a zarastený a predsa neprehliadnuteľný násyp. Cesta potom vystupuje niekoľko metrov do svahu a teleso zaniká v poli. Krátku pasáž, keď Podhradský potok preteká tesne pod svahom, drážka obchádzala po druhom brehu. Mosty na trati boli celodrevené, preto sa nikde nezachovali ani opierky.
Zástavbou prvej časti Košeckého Podhradia, priamo pod vrchom s nepatrnou zrúcaninou hradu Košeca, lesná železnica prechádzala najskôr vľavo vedľa cesty, za potokom ňou prešla cez dnešné záhrady vedľa pod svah. Obec opúšťala v miernom svahu, kde je viditeľná akási línia, ktorá pokračuje nad riekou, za zúženým miestom klesá na dno a stráca sa. Niekde v týchto miestach trať prechádzala na pravý breh potoka. A skutočne, vpravo pod zliechovskou cestou za drevenou ohradou možno vidieť kúsok zarasteného telesa. Pri hájovni Podjedličná stiesnené podmienky znovu donútili drážku nakrátko využiť opačný breh. Neskôr sa v poraste pod cestou objaví násyp až 1 meter vysoký, následne odbočí cesta do Strednej doliny.
Na začiatku Rovnianskej doliny trať míňala hájovňu, od konca jej pozemku sa tiahne ďalší násyp, malým zárezom a druhým násypom teleso šikmo smeruje k ceste a zaniká. Údolím drážka stúpala k Zliechovu, ale v úzkom priestore pri potoku to nemala jednoduché. Väčšinou sa držala na strane nerovnomerne stúpajúcej cesty, niekoľkokrát však nakrátko odskočila na opačný breh. Teleso v potočnom „buši“ pod asfaltkou sa objavuje útržkovito, na niekoľkých miestach sú nezreteľné konce násypov, poukazujúce na chýbajúci most, alebo obnažené zmeneným korytom toku.. Pred Košeckým Rovným je zachovaný jeden zo zárezov, za ktorým po odplavenom úseku mieri niekoľko metrov schodného telesa s náznakmi jamiek po pražcoch k prvému domu obce. Trať opäť prešla na ľavý breh (ďalej ako cesta od domu, na pravom brehu zvyšok náhonu) a na ňom míňala sútok v dolnej časti obce. Hornou časťou sa prešmykovala pod svahom po ľavej ruke, za obcou opäť niekoľkokrát prekročila tok a vošla do Zliechova.
V dolnej časti obce drážka odbiehala od cesty doprava medzi dnešnú zástavbu, dostávame sa k jednému z najzaujímavejších miest. Možno k nemu odbočiť za hasičskou zbrojnicou. Ocitneme sa zhruba k km 16,56, kde z výhybky vychádzala animálna odbočka doľava. Tá prechádzala centrom obce a končila na skládke dreva v otvorenom svahu pod mohutným Stražovom, najvyšším vrcholom Strážovských vrchov (1213 m n. m.). Hlavná trať sa za odbočkou stáčala doprava do veľkého vrcholového zárezu. Podľa plánu mal v najhlbšom mieste činiť výkop 8,4 metra ! Ono to nakoniec zrejme nebolo toľko, naopak pred zárezom bolo maximálne stúpanie, avšak sčasti zasypaný zárez existuje dodnes a rozhodne sa nedá prehliadnuť. Koľajovou kuriozitou tu bola spojka, vzniknutý triangel sa používal na otáčanie lokomotív. Na hlavnej trati bola spojková výhybka na začiatku zárezu, na odbočke bola hneď skraja výhybňa a spojka sa tak musela napojiť takmer v jej prostriedku krížom (!) cez vedľajšiu koľaj.
Južná časť zárezu je zasypaná, trať odtiaľto klesala podobne ako dnešná cesta. Tesne za úrovňou poslednej bytovky v Zliechove, za odbočením kolmej kamenistej cesty dole zo svahu je dodnes vľavo povedľa vrstovnicovej cesty náznak plochy nádražia lesnej železnice. Medzi km 16,9 -17,0 ležala stanica s kotolňou a ďalším zázemím pre lokomotívy. Tu tiež začína takmer súvislé teleso úzkokoľajky. Miestni obyvatelia samozrejme vedia, čo tu kedysi viedlo a majú pre tento úsek názov štreka, niektorí ju i používajú na ceste do údolia.
Od bývalého nádražia vedie trávnatá cesta vľavo vedľa asfaltovej a stáča sa doľava pod miestne „JRD“. Potom teleso nakrátko zaniká, pod hospodárskym areálom je podmáčané a rozbahnené od presunu dobytka, dobre schodný je až násyp v ľavom oblúku na konci krovitého úseku . Skôr musel vyzerať mohutnejšie, ale za tie roky sa za ním nahromadila splavená zemina a voda takmer do jeho úrovne. Od neho mieri teleso lúčnym svahom priamo k lesu. V lese je zarezané vysoko v úbočie, dokonca tu museli odlámať skalu. Hneď za skalným zárezom nasleduje prvé pravostranné bočné údolie, dva kilometre od zliechovského nádražia. Drážka ho prekonávala jedným z najväčších mostov, taktiež dreveným o celkovej dĺžke 33 metrov. Do dnešných časov tu zostali krátke zakončenia vysokých násypov a zvyšky ich kamenného obloženia. Potom teleso vychádza z lesa a zarastené nás privedie k poľnohospodárskemu objektu. Tu je síce zlikvidované, ale o niečo ďalej sa otvára pekný pohľad na ďalšie stovky metrov pokračovania k nasledujúcemu lesnému porastu. V ňom schodná cesta drážnu trasu opúšťa a skĺzava dolu na cestu, ktorá sa tu dostáva na pravý breh potoka (brodom). Radšej tiež zídeme na dno Slávikovej doliny, teleso v svahu je zarastené, zdola si môžeme pozrieť kamennú rovinu, ktorá ju podopiera, sú tu ďalšie skalné odrezy. Po 1,5 km od najväčšieho mostu prichádza druhé a vzápätí menšie tretie bočné údolie. Dva mosty, už zďaleka nie také dlhé, boli od seba vzdialené iba 40 metrov, oddelené malým skalným odrezom – pekné miesto, po prvom z nich opäť zostali konce násypov. Po 200 metroch sa teleso dostáva na úroveň cesty a šikmo ju križuje, ďalších 200 metrov môžeme sledovať dobre zachovaný násyp vľavo, idúci k potoku.
Nasledujúcich 1,5 km strávila lesná železnica na opačnom brehu, kam je možné prejsť až neskôr. 70 metrov za bývalým mostom, v ústi ľavostranného údolia Bradečné bola kratučká odbočovacia koľaj píly v Bradečném. Už pri technicko-policajnej prehliadke trate (1925) bola táto píla zrušená a krátko nato koľaj zniesli. Ďalšia koľaj o dĺžke 120 metrov odbočovala o 500 metrov nižšie do ústia Čerenkovej doliny. Táto slúžila k ručnému odstavovaniu vozov a už pri technicko-policajnej prehliadke bolo rozhodnuté, že bude znesená.
V ústi nasledujúceho pravostranného údolia ide i cesta na ľavý breh, opäť iba brodom (kúsok proti prúdu lavička z dvojice klád). Tu je po chvíli sledovateľné nevýrazné teleso na lúke vpravo, prerušené novým meandrom potoka, neskôr sa rysuje i jeden malý zárez. Cesta stúpa do svahu a trasa uniká na pravý breh, kde uvidíme koniec minimálneho násypu až o niečo ďalej, potom po ňom pokračuje chodník, vyšľapaný skôr zverou než železničiarmi. Nové zákruty toku pred osadou Slávikovci opäť nehľadeli na trasu lesnej železnice, pod osadou táto naposledy prekročila potok v Slávikovej doline. Menší násyp na ľavom brehu zaniká v odbočujúcej ceste z osady a tá zasa splýva s hlavnou cestou. V nasledujúcej priamej sa nachádzala výhybňa, potom sa už trať stáčala doľava k severovýchodu. Cesta vedie mierne doprava, naopak násyp s cestičkou vľavo, s nepôvodnou lavičkou cez potok Jaseninu a stráca sa v ceste do Gápla. Tu bol najjužnejší bod úzkokoľajky, zároveň odtiaľto po siedmich kilometroch klesania začala znovu stúpať.
Cesta zničila asi 300 metrov telesa, toto potom pokračuje vpravo v mierne zvýšenej úrovni a vchádza do prvého zárezu. Zarastené teleso sa po chvíli výrazným násypom odkloní od asfaltky, ktorá prechádza na pravý breh Jaseniny. Pred nami je pekná, sčasti priechodná partia so zárezom a násypom, dokonca s priehlbňami po pražcoch. Potom je i z telesa cesta, ale to trvá iba krátko, ďalší úsek je už viac zarastený, prichádza na dno údolia, kde je násyp prerušený novým korytom toku. Chcelo by to sem situovať most, avšak lesná železnica zatiaľ neopúšťala ľavý breh; pokračovanie je však zničené. O kúsok ďalej je zrejme plocha bývalého dvora sklárne, vlastný podnik bol až v samotnej obci Gápel. Tá začína 500 metrov odtiaľto, kde sprava ústí bočné údolie, v ktorom iba trať prešla, v km 27,0 na pravý breh Jaseniny. Predchádzajúci úsek od dvora je dnes značne zmenený, potok tečie ľavobrežným svahom v miestach drážky, v žiadnom prípade, ako hovorí turistická mapa, po severnej strane cesty.
V dolnej časti Gápla viedla drážka v dnešných záhradách medzi domami a potokom (kus násypu), po 200 metroch znovu prešla tok, na opačnej strane sa zdá byť malý zárez pod odlámanou skalnou stenou. Hneď sa zas vrátila cez potok k zástavbe. Ďalej už výrazné pozostatky nie sú, skôr žiadne, od ústia Kohútovej doliny nad Gáplom ešte 700 metrov sledovala tok Jaseniny, potom na posledných asi 600 metrov jej prítok s. v. smerom. Všade tam, pod zalesnenými svahmi, je iba cesta, v závere dosahuje maximálne stúpanie.
Najbližšie turistické ciele od konca lesnej železnice: naznačenou cestou cez chrbát je dosiahnuteľná preslávená „pomaľovaná“ obec Čičmany, či stále nahor s napojením na červenú turistickú značku vrchol Strážova, z ktorého na ponúka pešia trasa do Zliechova.


Zdroj:
Kronika obce Valaská Belá
Jaroslav Přibil, 2001


Fotogaléria - Gápelská železnička

Východná časť trateZápadná časť trate

Súvisiace odkazy: Obec, Občan, Podnikateľ, Návštevník, Fotogaléria,

Slovensky  Nemecky  Anglicky

Náhodná fotografia
Rozprávkovým lesom








Združenie informatikov samospráv Slovenska



ALTAMEDIA - register firiem