Oknári na hauzírkach





Dátum pridania: 28.04.2008        Počet zobrazení: 1456          tlačiť článok

Oknári na hauzírkach

Po vzniku oknárskeho remesla kupovali belanskí oknári tabuľové sklo výlučne v gápelskej sklárni a roznášali ho do blízkeho okolia. Na roznášanie používali drevené „pudlo“ z jedľového dreva, aby nebolo ťažké a neskôr nosili krošňu. Aby sa sklo v krošni nerozbilo, vkladali sa medzi tabule drevené doštičky „krosienka“. Z pracovného náradia každý oknár pri sebe nosil diamant, ktorý pred rezaním skla namočil do petroleja alebo oleja, gytovací nôž, odsekávací nôž, štiftové kladivko a kladivko na odsekávanie starého gytu, kliešte, prieboj na vyrážanie drevených klinov a pravítko „linaj“.
Keď už chodili do vzdialenejších oblastí a vytvorili si rajóny, sklo nakupovali v rajónoch. Do roku 1914 sa sklo kupovalo na kopy. Jedna kopa obsahovala 6-12 tabúľ a stála 3 koruny.
Za Uhorska chodili oknári jednotlivo, prípadne s učňom. Obyčajne to bol otec so synom. Otec sa volal „gazda“ a syn (učeň) „paholek“. Učenie bolo dvojročné od 13-14 rokov. Pätnásťročný už bol oknár.
Skoro z každého domu v obci niekto chodil s krošňou.
Odev oknára pozostával z klobúka, súkenných nohavíc, kabanice, z kapsy a palice. Na nohách mal kedysi krpce, neskôr bagandže. Chodilo sa peši. Oknár nevchádzal do dvorov ako iní podomoví obchodníci, ale prechádzal stredom obce a vyvolával: okná robiť, okná! Keď ho zavolali, vošiel do dvora a predviedol prácu.
Ubytovanie oknárov bolo rozmanité. Nocovali v maštaliach alebo na senníkoch. V Čechách ich dávali do pastušiek, alebo do maštale, na Morave im ustlali v izbe.
Zárobky oknárov sa líšili individuálnosťou osoby. Nie každý oknár bol rovnako usilovný a nie každý mal pri obchodovaní šťastie. Oknári sa však neuspokojili len so zárobkom z remesla, chodiavali na žatvu obilia do Bučian, Malženíc, do Dioségu, do Košút , pri Topoľčany, Levice a inde. Na žatve zarobili na chlieb a na hauzírkach s krošňou na ostatné životné potreby.
Cesty belanských oknárov sa týkali troch štátov – Maďarska, bývalej Juhoslávie a Československa. Do Maďarska chodili ešte pred prvou svetovou vojnou. Najviac sa spomína Budapešť, kde belanskí oknári zasklievali okná na stavbách a kde ich pracovalo okolo 100. Z ostatných maďarských miest sa spomínajú Eger, Miškolc, Debrecén, Šomošvár, mestá okolo Balatónu, Dsík, Bukóvár, Bajč, Dobóvár a iné. Z Juhoslávie sa spomína územie Báčky, Nový Sad, Belehrad, Zagreb, Ljublana, Srbsko a iné územia. Niektorí mladší oknári sa tu poženili a ostali.
Po Československu chodili hlavne od roku 1918. Ich záujmom boli Čechy, Morava a západné Slovensko. Z českých miest sa najviac spomína Praha, Benešov, Kolín, Hradec Králové, České Budejovice, Plzeň, Kladno, Rakovník a iné. Zo západného Slovenska najviac Bratislava, Trnava a Pezinok.
Poslední oknári schádzali z lazov s krošňou na chrbte okolo roku 1970, kedy ešte chodili po okolí zasklievať okná.
I keď podomovému obchodu oknárstva už dávno odzvonilo, oknárstvo zo slovenských dejín nikdy nevymizne.


Zdroj:
Kronika obce Valaská Belá
M. J. Milov, Oknári z Valaskej Belej


Súvisiace odkazy: Obec, Občan, Podnikateľ, Návštevník, Fotogaléria,

Slovensky  Nemecky  Anglicky

Náhodná fotografia
Stavanie mája 2013








Združenie informatikov samospráv Slovenska



ALTAMEDIA - register firiem